Na troskách

Ešte ma oči štípu

ešte sa duša zachvieva

vychádzam z tragédie

jak pokorená deva

Ešte sa bojím stúpiť

aj na zem ubolenú

splašené zvyšky stáda

sa ešte vôkol ženú

Ale už v rozvalinách

dochrčal diablov víchor

v konároch rozčesnutých

už je len dym a ticho

Sprobujem hľadať ľudí

čo so mnou vydržali

rozprávky materine

o pekle pravdu mali

Ozajstných ľudí nájdem

stretnem sa s dvoma-troji

do zeme ubolenej

začneme sadiť stromy

Do domov bezo dverí

snáď srdce ľahšie vníde

poznávať ľudskú biedu

v bolestnej panychíde

Diabolskú sadzu z duší

snáď zmyje ľudská slza

a srdcia nekovové

nebude zžierať hrdza

Podaj mi ruku človek

chcem cítiť tvoje teplo

a teraz sa mi priznaj

stavať chceš raj či peklo

---
Kúsok z našej excelentnej domácej produkcie. Andrej Plávka vytvoril niečo transgeneračné, našiel inšpiráciu tam, kde sa nedá len zostať nehybne stáť, na troskách uprostred trpkého ľudského osudu. Po víziách pozostatkov z vojny, nabrať dych a začať budovať si život odznova je vec, ktorá ponechá jazvy na duši.

Tento básnik dlho hľadal na správne nesprávnom mieste a čo nenašiel v civilizovanom a rušnom dave veľkomesta, si ho našlo samo, boj o slobodu.

Každopádne objavil pri teplom dúšku domova, niečo, čo má skutočný šmrnc pravdepodobne skoro pre každého z nás a stojí za to aby sme vysadili tie nové stromy nádeje. 

Bez interpunkcie a s úplnou dôverou o nový začiatok sa vkladá ruka do ruky.